Code: Select all
Tento příběh není psaný mnou, ale hráčkou Erinn, které bych tímto chtěl poděkovat za její veškerou zábavu, kterou nám v guildě dokáže vytvořit a po jejím svolení, (s patřičnými kredity) se mohu podělit o její příběh i s ostatními, jsem se rozhodl ho zveřejnit i zde. Zatím se jedna o první kapitolu. Příběh je psán z pohledu hlavní postavy Amaunet (čímž, jí děkuji za obsazení :D), kde vedlejší postavu a kamarádku ztvárňuje sama Erinn a postupem času by se měli objevovat i další členové guildy...
(Některé věci jsou smyšlené, některé až moc pravdivné, přesto však doufám, že i vás tento stále se rozvíjející příběh bude bavit, ENJOYTento príbeh sa odohráva v čase, keď nebezpečenstvo nemŕtvych šíriacich sa z Naxxramasu bolo zažehnané, tajomstvá Ulduaru odhalené a Icecrown Citadel zničená. V čase, keď Azerothu hrozí väčšie nebezpečenstvo ako kedykoľvek predtým. V čase Cataclysm!
Bol teplý jarný večer a na mestečko Shadowglen pomaly klesala noc. Naokolo jemne pofukoval voňavý vetrík...keď tu zrazu sa do ticha ozval výbuch a z okien jedného z domov postavených v korunách stromov sa vyvalil čierny dym.
„Mal by som prestať trénovať fire spelly v uzavretom priestore,“ pridusene poznamenal night elf Amaunet – najpodstatnejšia postava tohto príbehu, ktorého výbuch odhodil na opačnú stranu miestnosti. Opatrne sa narovnal, zistil, že jediné čo utrpelo nejaký damage bolo jeho sebavedomie a pomaly prešiel k zrkadlu. Výbuch mu postrapatil účes tak, že teraz vyzeral ako Albert Einstein, cez ktorého sa práve prehnalo 220 voltov. Ešte aj farba vlasov sedela. Povzdychol si a začal dávať izbu a svoje obhorené ego do poriadku.
„Takto to ďalej nejde...sám sa mágiu ovládať nenaučím. Mám dosť obhoreného oblečenia a pokút za rušenie nočného pokoja. Zajtra ráno odchádzam do Stormwindu! Tam sa pre mňa určite nájde schopný tréner, ktorý bude mať trpezlivosť a ohňovzdorné brnenie.“ S povzdychom klesol na posteľ. Celých 126 rokov prežil v rodnom hniezde. Je čas rozprestrieť krídla.
Ľahol si do postele, zavrel oči a v hlave sa mu začal rodiť plán...
Na druhý deň ráno vstal Amaunet s kamenným odhodlaním opustiť rodný ostrov Teldrassil a stať sa jedným z najlepších magov v celom Azerothe. Jeho rodičia z toho nadšení neboli, čo sa však nedá povedať o naradostených susedoch. Tí mu dokonca na rozlúčku pripravili conjured jedlo, takže sa vôbec nemusel starať o zásoby – úprimne, sám dobre vedel že mu jedlo buď prihorí alebo jednoducho nie je konzumovateľné. Rozložil si svoj batoh na posteľ a premýšľal, čo si má zbaliť ďalej. Nakoniec sa rozhodol pre zubnú kefku, spodné prádlo a ponožky (zvyšok vecí mu totiž zhorel pri častých nie veľmi úspešných pokusoch o mágiu). Pri dverách sa však zháčil...“Robím správne rozhodnutie?“ a neisto sa zahľadel na prah dverí.
„Ale áno, už som sa rozhodol,“ schizofrenicky si odpovedal, zhlboka sa nadýchol, popravil batoh a vykročil do sviežeho rána.
Jeho cesta ešte ani poriadne nezačala, a už sa vyskytol prvý problém. Jeho rodný Shadowglen sa nachádzal takmer v srdci Teldrassilu, a do hlavného mesta – Darnassusu – to bol riadny kus cesty. Hlavne ak sa niekto rozhodne ísť pešo.
Po pár krokoch sa Amaunet obzrel a sledoval, ako mu rodné mestečko pomaly mizne za obzorom. Lesná cesta sa hadila pomedzi vysoké stromy, ktoré vytvárali príjemné šero a chládok. Podľa jeho skromných výpočtov by mal do Darnassusu doraziť tesne pred zotmením.
Kapitola 1. - Cesta začíná
Cesta rýchlo ubiehala a slnko už pomaly zapadalo, až sa zrazu pred Amaunetom vynorila vysoká brána – vchod do Darnassusu. Hradby boli obrastené brečtanom a inými popínavými rastlinami, ktoré však Amaunet nepoznal, keďže ho herbalism vôbec nezaujímal. Vtom sa však mohutná brána začala zatvárať – ako každý večer. Amaunet sa rozbehol akoby bol zapol Dash a skočil do zatvárajúcej sa brány, ktorá ho len tak-tak nerozmačkala. Aspoň si to myslel. Keď sa zdvihol zo zeme, oprášil zo seba prach a vypľul steblá trávy, zistil že jeho plášť ostal pricviknutý medzi krídlami dubovej brány. Povzdychol si a sadol si na zem.
„Vyzerá to tak, že budem musieť noc stráviť takto...“ Potom ho však napadlo, že by ho mohli začuť stráže, tak sa rozhodol kričať. Najskôr len slabým hláskom, o chvíľu však už reval z plných pľúc: „Počuje ma niekto! Som tu zaseknutý!“
Zrazu sa ozvalo praskanie kôry a Amaunet začul ťažké dunivé kroky ktoré otriasali zemou. Zastal nad ním obrovský stromový strážca.
„Ty robiť hluk. Ty dostať pokuta,“ zahrmel strom dunivým hlasom.
„Už je to tu zase,“ zašepkal si Amaunet sám pre seba.
„Mohol by si prosím trochu pootvoriť bránu? Potrebujem sa dostať k flymasterovi a požičať si hippogryfa na prepravu na pevninu, do prístavného mesta Auberdine. Odtiaľ mi totiž ide loď do Stormwindu,“ prosil Amaunet. Drevený strážca naňho len tupo zízal. „Ten je tupý (alebo hluchý) ako poleno,“ zašomral Amaunet.
„Čo ty hovoriť?“ nedôverčivo zahrmel strom.
„Nič, len že som si udrel koleno....“a prevrátil pri tom očami. Po nekonečnej hodine dohadovania a vysvetľovania mu strážca napokon pomohol dostať sa zo svojej trápnej pasce a Amaunet sa ponáhľal nájsť flymastera. Svižným krokom prechádzal pokojnými ulicami Darnassusu zahalenými do ticha. Na konci jednej z ulíc sa nachádzalo malé polkruhovité námestie. Na jeho boku stáli priestranné stajne. Amaunet si všimol štíhleho tmavovlasého elfa, ktorý práve hladkal hippogryfa. Tento napoly kôň, napoly vták mal nádherné tmavozelené perá. Na hrudi a bruchu boli perá bledšie a mali oranžový nádych rovnako ako dlhé letky na krídlach. Na jeho orlej hlave sa vynímali jelenie parohy. Tvor uprel pohľad na neznámeho votrelca. Zároveň s ním sa otočil aj postarší elf a milo sa usmial.
„Vitaj, môžem ti nejako pomôcť, priateľ?“
„Rád by som sa dostal na pevninu, do Auberdine,“ vysvetlil Amaunet.
„Auberdine? Ale veď ten bol zničený, ty si o tom nepočul?“ prekvapene sa spýtal elf. Amaunet sa zamyslel. Do Shadowglenu, kde líšky dávajú dobrú noc, sa správy z vonku dostanú len málokedy, alebo veľmi neskoro.
„Uhm, to je zlé...ako sa teraz dostanem do Stormwindu?“ spýtal sa zúfalo Amaunet. Tmavovlasý elf ho začal upokojovať.
„Pozri, môžem ti požičať hippogryfa, ktorý ťa však odvezie iba do Darkshore. Ďalší prístav nájdeš v Barrensoch - Ratchet. Viac ti pomôcť nedokážem.“
Amaunet si vzdychol. „No, to je omnoho dlhšia cesta, ako som predpokladal...môžem teda vyraziť ihneď?“ spýtal sa.
Flymaster sa zamyslel a pohladil doteraz pokojne stojaceho hippogryfa.
„Všetky moje zvieratá sú buď na ceste alebo odpočívajú v prestupných staniciach. Momentálne tu mám len Kicky,“ dopovedal a milo sa zahľadel na opereného tvora.
„Kicky? Čo je to, prepánajána za meno?“ pobavene sa spýtal Amaunet.
Druhý elf sa uškrnul: „Myslím, že vysvetľovať to nemá zmysel. Veď uvidíš sám.“ Elf odišiel do stajní a začal pripravovať Kicky na cestu. Sedlo a uzda očividne nebolo vtákovi po vôli, pretože začal nepokojne prešľapovať na mieste.
„Tak, hotovo. Želám šťastnú cestu, priateľ.“
Amaunet urobil /cheer a pobehol k hippogryfovi. Ten však naňho škaredo zazrel a agresívne zaškriekal, načo Amaunet trochu zaspätkoval. Hneď sa však spamätal a vysadol do sedla. Kicky podráždene zaškriekala, vzopäla sa a mocnými zadnými nohami sa prudko odrazila do výšky. Amaunetovi rýchly prúd vzduchu vyrazil dych a samozrejme prekvapený týmto divokým vzostupom pustil uzdu, ktorú predtým stískal v ruke ako lakomec goldy. Vystrašene vykríkol a hodil sa hippogryfovi okolo krku, čím ho však trochu pridusil. Ten chrapľavo zaškriekal a vyvalil oči. Kútikom oka Amaunet zazrel, že sa nachádza celkom nízko nad rozbúrenými vlnami mora a že pevnina je už na dohľad. To si zrejme uvedomila aj Kicky, ktorá nemala prevážanie ľudí v láske. Namiesto toho, aby začala klesať, mocne mávla krídlami a vystúpila ešte o niekoľko metrov do výšky. Kým si Amaunet uvedomil, čo sa chystá, už bolo neskoro. Hippogryf pritiahol krídla k telu a pustil sa strmhlav nadol. V poslednej chvíli však urobil nádherné salto vo vzduchu a Amaunet nemal šancu sa udržať v sedle. So ženským vreskotom dopadol do studenej vody. Keď sa vynoril, nad hladinou práve prelietala Kicky, ktorá ho takto milo „kickla“ tesne pred pristátím. Zlomyseľne zaškriekala a Amaunet by v tú sekundu odprisahal, že sa ten tvor zasmial. Nezostávalo mu nič iné, ako si spomenúť na lekcie plávania a dopraviť svoje premočené ja na breh. Jeho plavecký štýl síce pripomínal psa, ale z toho si Amaunet nerobil ťažkú hlavu.
Keď sa konečne dostal vysilený na breh, musel ešte bojovať s morským príbojom a vlnami, ktoré ho zakaždým stiahli späť do vody. Nakoniec sa mu to predsa len podarilo a vtedy zbadal Auberdine. Teda skôr to, čo z neho ostalo. Tmavé ruiny trčali do noci ako vysoké dalaranské veže a mesto sa zdalo úplne opustené. Amaunet si to namieril do trosiek jedného, najviac zachovaného domu kde si rozložil premočené veci z batohu. Zistil, že všetko jedlo sa rozmočilo.
„Mokrý chleba, fuj...“ striasol sa od hnusu Amaunet a schúlil sa do klbka na zvyškoch niečoho, čo vzdialene pripomínalo posteľ. Vyčerpaný po namáhavej ceste okamžite zaspal.
Na ďalší deň sa zobudil s tým, že mu neskutočne škvŕka v bruchu. Spomenul si, že včera s hnusom odhodil mokrý chlieb, za ktorý by teraz dal snáď čokoľvek.
„No, raz to muselo prísť. Musím si niečo uvariť sám,“ povzdychol si Amaunet. Keďže jeho cooking skill bol nulový, ba priam v záporných číslach, rozhodol sa, že ako pravý mage si pripraví conjured jedlo. Zhlboka sa nadýchol a pustil sa do práce.
Prvé výsledky jeho úsilia vyzerali ako kus nedovareného ho.....hovädzieho mäsa.
Asi na 38. pokus sa mu podarilo pripraviť čosi, čo pripomínalo zvláštny čokoládový koláčik. Natešený Amaunet si oprášil oblečenie a rozbehol sa k neďalekému potôčiku, aby si umyl ruky a mohol si konečne pochutiť na jeho prvých vlastnoručne pripravených raňajkách.
Veselo si popiskujúc sa vracal k troskám domu, keď tu zrazu zbadal, ako sa jeho jedlom napcháva obrovský panter. Viac mu nebolo treba, odhodlal sa znovu využiť mágiu:
„TO JE MOJA BÁBOVIČKA!!!“ zreval, zavrel oči a vo svojom vnútri zacítil silu ohňa a ľadu, ktorou ovplývajú všetci mágovia.
Rozhodol sa pantera primraziť na mieste. Uvoľnil kúzlo, ktoré sa v ňom nazbieralo....a zistil že primrazil k zemi sám seba.
Panter medzitým vyskočil na rovné nohy a najprv zúrivo ceril zuby. Keď však videl chudáka Amauneta primrazeného na mieste, rozosmial sa ženským smiechom. Mal jemnú, sivobielu kožušinu a momentálne ležal rehotajúc sa na zemi.
„Tak toto je už aj na mňa moc. Kde si sa učil čarovať?“ ledva zo seba dostal panter.
„Mne to moc vtipné nepríde,“ urazene prevrátil očami Amaunet. „Zožrala si mi raňajky!“ nahnevane podotkol.
„Prepáč, myslela som si že to tu niekto nechal...len tak...okej, je to divné, mala som zrejme počkať. Mimochodom, ja som Erinn,“ predstavil sa panter a ladným skokom prešiel až k Amaunetovi a podal mu labu.
„Ja som Amaunet, teší ma. Ty si druid však?“ spýtal sa, aj keď odpoveď bola očividná.
„Isteže,“ hrdo zdvihla hlavu Erinn. „Ukáž, pomôžem ti,“ povedala a začala pazúrmi drviť ľad.
Keď už bol konečne Amaunet vonku, urobil ďalšie conjured jedlo, ktoré síce nemalo tvar, ale zato malo príjemnú chuť a spoločne sa najedli do sýtosti.
„Čo tu vlastne robíš?“ spýtal sa druidky.
Erinn prehltla posledné sústo a odpovedala: „Som na ceste do Stormwindu. Pamätala som si, že kedysi tu bol prístav, ale Deathwing všetko zničil.“
„Ja som tiež na ceste do hlavného mesta. Ako si sama videla, potrebujem dobrého trénera...“ odpovedal trochu zahanbene Amaunet, „a čo tam hľadáš ty?“
Erinn trochu zosmutnela. „Hľadám svojho brata...oddelili sme sa pri jednom z útokov na naše mesto...“ povedala, no detailom sa radšej vyhla.
Amaunet si bol istý, že niečo tají, no nechal to tak. Radšej jej predostrel svoj návrh: „Počuj, čo keby sme cestovali spolu?“
Erinn sa usmiala, až jej bolo vidieť slonovinovo-biele tesáky a odvetila: „Ale jasné, žiadny problém. Aspoň nám bude veselo.“
Amaunet si zbalil svoj malý batoh a pridal do kroku, aby dohonil svižne kráčajúceho pantera. „Počuj, chceš počuť vtip?“ spýtala sa Erinn.
Amaunet pokrčil plecami: „Tak do toho.“
„Vieš prečo si warrior nedáva na zbrane intellect?“ zacerila sa Erinn a kútikom oka pozrela na elfa.
„No...neviem...“ po chvíli sa vzdal Amaunet.
„Pretože by boli múdrejšie ako on,“ dopovedala vtip Erinn a znovu sa rozosmiala.
„Fajn, fajn,“ dosmial sa Amaunet, „teraz ja. Vieš ktoré tri telesné otvory sú na horďákovi najkrajšie?“ položil hádanku Amaunet a s napätím porozoval druidku.
Erinn sa zatvárila pohoršene a so smiechom povedala: „Ty počuj, ak to bude nejaká prasačina tak...“
„Tie po vidliach!“ vykríkol Amaunet a obaja sa rozosmiali.
Ich ďalšou zastávkou bola oblasť Ashenvale, takže si dlhú cestu krátili vtipmi. Ich cesta najprv viedla tmavým lesom, no neskôr sa priblížila k pobrežiu. Vtom Erinn nastražila uši, prikrčila sa a povedala: „Pssst. Počuješ to? Murloci!“
Prikrčene sa prikradli za najbližší strom a naskytol sa im komický pohľad. Na pláži stáli dve stvorenia, ktoré vzdialene pripomínali žaby. Na nohách im bolo jasne vidieť plávacie blany a ich koža sa na slnku leskla a pôsobila slizkým dojmom. Taktiež si nemohli nevšimnúť veľkých vypúlených očí.
„Rawrlawrlrvlr,“ povedal rozhorčene jeden z murlockov a oboma rukami ukázal na rozbitú mušľu váľajúcu sa na piesku. „Awrlavrwravl,“ odpovedal mu druhý murlock a tiež ukázal na rozbitú mušľu.
„Hej, mám nápad. Sleduj,“ povedala Erinn. V očiach je zahorel taký ten šibalský plameň, prikrčila sa, urobila pár krokov a zmizla. Prowl. Amaunet sledoval, ako sa na piesku akoby samy od seba vytvárajú odtlačky labiek a smerujú k hádajúcej sa dvojici. Zrazu sa Erinn zjavila priamo pred murlockmi a zakričala „Baf!“
Chudáci murloci nechápali čo sa deje, zdvihli ruky nad hlavu a rozbehli sa po pláži. Párkrát sa aj zrazili, no neustále kričali to svoje „Rwrlvlrwlralrvwlrav!!!“ Nakoniec zmizli za kostrou obrovskej korytnačky, ktorú zrejme z hlbín vyplavili kalimdorské prúdy. Erinn sa váľala na zemi a tak sa smiala, až búchala labou po vlhkom piesku. Amaunet vyšiel zo svojho úkrytu a s úškrnom od ucha k uchu pomaly kráčal k Erinn. Vtom sa spoza kostry vynorilo asi 20 murlockov a väčšina z nich bola ozbrojená neandertálsky vyrobenými kopijami, ktoré však hádzali s nulovou presnosťou. Oboch smiech prešiel, keď murloci začali zborovo kričať ich vojnovú Rawlwrl pieseň. Naozaj to bol komický koniec dňa – po pláži, ktorú jemne oblizovali lenivé vlny a navyše pri nádhernom západe slnka, bežali na čele s upaľujúcim druidom Amaunet a skupina rozzúrených murlockov. Počas tohto bezhlavého behu obaja zahli späť na lesnú cestičku. Amaunet sa obzrel a videl, ako murloci s vyplazenými jazykmi ťažko dychčia a po jednom odpadávajú po vysiľujúcom behu, preto sa tiež rozhodol spomaliť.. Obaja sa zvalili do vysokej trávy rastúcej popri ceste a nahlas dychčali.
„Ja už neurobím ani krok,“ udýchane povedal Amaunet.
Erinn zdvihla hlavu a unavene poznamenala: „Na tvojom mieste by som ten krok urobila. To v čom ležíš je totiž žihľava.
Amaunet potichu zanadával, presunul sa bližšie k Erinn a nasledujúcich 20 minút strávil škrábaním.
„Ako vidím, ten herbalism je celkom užitočný,“ poznamenala Erinn a prevalila sa na chrbát. Labkou ukázala na nejaký zhluk hviezd: „Pozri, tamto je súhvezdie Malý Kodo.“
Amaunet však pokrútil hlavou: „Ako nightelfa ma vždy priťahoval mesiac. A pozri, dneska je nádherný spln.“
Erinn sa pousmiala a zopakovala: „Spln...Spln?....SPLN!“ Vyskočila na rovné nohy a vtedy Amaunet prvýkrát videl druidku v normálnej podobe. „Bež, choď preč Amy!“ vystrašene naňho kričala a sledovala oblohu, kde mesiac práve zakryli oblaky.
Amauneta čosi zarazilo: „Ty si človek? Ako je potom možné, že si druid?“
Erinn naňho pozrela pohľadom, v ktorom bojovali dva pocity: strach a smútok. V tom to Amaunetovi došlo: „Ty nie si človek...“ zašepkal a začal pomaly ustupovať.
No už bolo neskoro. Oblaky odkryli strieborný mesiac a ten jasne zažiaril na Erinn. Amaunet mal pocit, akoby bojovala sama so sebou, no zrejme vplyvom splnu vyhralo jej druhé ja. Nasledovalo desivých 5 minút plných vrčania a zavýjania, kým vyhrala vlkodlačia polovica. Erinn urobila krok dozadu a jej útla noha a zmenila na obrovskú labu. Rovnaká zmena nastala aj na rukách a potom Erinn zdvihla psiu hlavu smerom k mesiacu a ťahavo zavyla. Amaunet tam stál s vypúlenými očami ako murlock a stále mu nedochádzalo, že by sa mal možno skyť.
„Ty si worgen! Preto si druid!“ užasnuto zakričal, čo však nemal robiť. Vlkodlak okamžite obrátil pozornosť jeho smerom. Prikrčil sa a chystal sa po Amaunetovi skočiť. Ten zavrel oči, pomodlil sa ku všetkým bohom ktorých poznal a uvoľnil kúzlo, ktoré si prichystal.
Zacítil chlad a myslel si, že zase primrazil k zemi sám seba. Pomaly otvoril oči a zistil, že len pár centimetrov od jeho tváre sa nachádzajú worgenie tesáky. Erinn stála až po kolená v ľade a zlostne vrčala.
„Ju-húúúúúúúúúúúú,“ zakričal z plného hrdla Amaunet. „Frostnova!!! Vidíš to Erinn!“ naradostene hrkútal Amaunet a poskakoval okolo svojho diela. „Môj úplne prvý spell! Stále tomu nemôžem veriť!“ kričal.
Worgen ho len nahnevano pozoroval a protestne vrčal. Amaunetovi zrejme nedochádzalo, že ho mohol zabiť, keby sa mu jeho spell nepodarí. No takto hrdinsky by príbeh skončiť nemohol. Keď eufória z prvého spellu opadla, Amaunet začal konečne uvažovať rozumom.
„Zrejme bude lepšie, ak sa vyškriabem na nejaký strom...neviem do kedy ľad vydrží. Ako povedal, tak aj urobil. Pohodlne sa usadil na hrubom konári a zhora pozoroval worgena. Príjemný vánok a jemné hojdanie stromu ho však nakoniec uspalo.
Ráno Amauneta prebudila strašná bolesť. Najprv si myslel, že ho dostal vlkolak, ale potom zistil, že len spadol zo stromu. A čo sa vlkodlaka týkalo, ten zmizol. Na mieste, kde ho Amaunet primrazil, už zostali len roztápajúce sa úlomky. V tom sa mu za chrbtom ozval známy hlas.
„Na raňajky budú ryby. Trochu slabé ospravedlnenie za včerajšok, ale nejako to odčiniť musím.“
Amaunet sa otočil a uvidel prichádzať Erinn. Najprv sa jej prítomnosti potešil, no potom sa zamračil: „Vlkodlak? Prečo si mi to nepovedala hneď.“
„Prepáč, to som asi mala. Raz do roka, keď je deň rovnako dlhý ako noc, nastane spln. A vtedy nemám šancu sa ovládnuť,“ skľučujúco povedala Erinn.
„Tým chceš povedať, že by si sa aj hneď teraz dokázala zmeniť na worgena?“ začudoval sa Amaunet.
Erinn sa usmiala: „Hej, ale už by som ťa nechcela zožrať. Popravde, pri tvojich skúsenostiach s bojom a kúzlami ťa zožerie niečo iné.“
Erinn pripravila ryby, ktoré si usmažili nad ohňom a hneď od rána sa pustili po lesnej cestičke. Amaunet z Erinn nespúšťal oči. Bál sa, že sa zase zmení na monštrum a jeho hrdinská cesta sa skončí skôr, ako začala. Erinn si však toho všimla a smutne vzdychla. Približne po hodine putovania sa dostali do oblasti s názvom Ashenvale. Tu sa im cestička stratila medzi početnými stromami, a tak ďalej pokračovali naslepo. Erinn prešla chuť na vtipy a rozhovory, tak kráčala trochu popredu. V tom začula zvláštny zvuk....lana? Kým si to uvedomila, bolo neskoro a už sa hompáľala chytená v sieti prichytinej o konár stromu. Vypustila taký prúd nadávok, až sa musel Amaunet prežehnať, no potom sa rozosmial.
„Čím to je, že sa vždy niekto z nás chytí do pasce?“ spýtal sa Amaunet a vybuchol do smiechu.
„Hej, ale ja sa aspoň nechytím do vlastnej,“ sarkasticky odpovedala Erinn a Amaunetovi tým zmrazila úsmev na tvári.
V tom ich pozornosť upútalo prasknutie vetvičky. Obaja sa otočili tým smerom. Spoza stromu sa vynorila štíhla elfka s lukom a s bengálskym tigrom po boku...
To be continued...